43896

        • DDI

        • NOVÉ ZADANIE: Vytvorte edukačný komiks na tému významná osobnosť z oblasti dizajnu alebo architektúry. Komiks môže byť vytvorený ľubovoľnou výtvarnou technikou (koláž, kresba a pod.), môže byť farebný alebo v čierno-bielom prevedení. Musí obsahovať základné informácie o autorovi/diele. 
          Formát A4, zozadu označený menom autora, trieda.
          Termín: do konca  marca (30.3.2017).

           

          VÝVOJ GRAFICKÉHO DIZAJNU

          Za prvé náznaky by sme mohli pokladať kresby a rytiny pravekého človeka na steny jaskýň.

             

          Lovec vytváral „grafickú značku“, znak, ktorý symbolizoval reálnu vec, zviera, či bytosť. Vznikali jednoduché grafické znaky, ako je kruh, trojuholník a špirála, ktorými sa vtedy vyzdobovali predmety. Za prvopočiatky grafiky môžeme považovať odtlačky rúk pravekých ľudí v jaskyni Altamira (Španielsko), či v jaskyni Gargas (Francúzsko). Grafický princíp odtláčania sa vedome začína používať už v praveku, kedy si človek uvedomí svoju stopu v piesku, hline, či v snehu. Už praveký človek dokázal zastúpiť reálny predmet grafickým záznamom − piktogramom (grécky picto = kresliť a grafo = nápis). A tak sa začína rodiť aj písmo, ktoré je spočiatku obrázkové. Neviaže sa na konkrétny jazyk, je univerzálne použiteľné (aj keď nie všetky odkazy dnes vieme jednoznačne rozlúštiť). Vývoj piktogramu smeroval k vzniku ideogramu − pojmové písmo (vzniká spojením viacerých piktogramov). 

          Vývoj písma
          V staroveku sa princíp odtláčania využíval pri zaznamenávaní rôznych informácií. Používali sa rôzne razidlá (Egypt a Babylónia). Vynálezom sumerskej civilizácie je napríklad klinové písmo, ktoré vzniklo abstrahovaním obrázkového písma. Písmo sa zo začiatku zložitým spôsobom vyrývalo, neskôr sa začalo s odtláčaním klinov do hliny. Kliny sa odtláčali vodorovne, zvislo, šikmo alebo hlavou klinu. Klinové písmo sa rozšírilo aj medzi ostatné národy, medzi Akkadov, Chetitov, Babylončanov a Peržanov.

          Najznámejšou pamiatkou je Chammurapiho zákonník (súbor zákonov, okolo 1750 p.n.l., nachádza sa v Louvri v Paríži). Je to reliéf babylonského kráľa Chammurapiho a boha slnka a práva − Šamša. Dalo by sa povedať, že tu niekde sa rodí plagát, pretože čierna dioritová stéla s klinovým písmom bola umiestnená na verejnom mieste.

             


          Egypťania používali hieroglyfické obrázkové písmo – obrázok vyjadroval zobrazený predmet, príbuzný predmet alebo predmety, ktoré nesúviseli s obrázkom, ale podobne zneli.

             

          Bežné písmo –   tzv. hieratické, bolo vytvorené z hieroglyfického (bolo zjednodušené). Používalo sa na zápis literárnych, hospodárskych a náboženských textov. Možno ho prirovnať k nášmu písanému písmu. Demotické písmo bolo vytvorené z hieratického písma. Používalo sa na bežné písanie, ako dnešný škrabopis. Písala sa ním bežná korešpondencia a bežné hospodárske texty. 
          Hieroglifické písmo rozlúštil Champollion vďaka Rosettskej stéle, kde bol hieroglifický, demotický  a grécky text.

             

          Egyptskí pisári mali veľkú úctu a boli vážení ľudia. Všetky druhy písma ovládali kňazi. Egypťania ako prví vytvárali ilustrované rukopisy − Knihy mŕtvych. Boli to pohrebné ilustrované texty vytvorené na papyrusoch, ktoré opisovali posmrtný život.

             

          Gréci prevzali písmo od Feničanov (formálnu aj zvukovú podobu). Niektoré znaky z fenického písma odstránili, iné naopak pridali. Zozačiatku písali ako Feničania sprava doľava. Neskôr písali v nepárnych riadkoch sprava doľava a v párnych riadkoch zľava doprava. Od 5. st. p.n.l. Gréci písali ako my dnes − zľava doprava. Od 5. st. sa doplnili na písme pätky. Písmo sa tesalo do kameňa, grécke nápisy sa aplikovali na vázy, na látky, na drevo a kov. Písalo sa aj trstinou (na konci rozštiepenou) na papyrus. Prapočiatky užitej grafiky sa uplatnili aj na razených minciach, kde sa spájalo písmo s obrazom. (hlavy božstiev, obrazy živočíchov, rastlín, portrét panovníka). Gréci vyrábali aj výrobné a vlastnícke značky a drevené oznamovacie tabule.

          Rimania sa inšpirovali gréckou abecedou. Ranná latinka mala 20 znakov. V 3. st. p.n.l. pribudlo písmeno G (neskôr v stredoveku pribudlo písmeno J a U). Latinka sa tesala do kameňa. Ukážkou je napr. Trajánov stĺp z r. 113 n.l., alebo monumentálne písmo na víťazných oblúkoch. Serify (systém pätiek) majú okrem dekoratívneho významu aj funkciu viesť zrak v horizontálnom smere, a tak prispievajú k čitateľnosti textu. Serify sa objavujú v od 5. st. p.n.l. už v gréckych textoch. Písmové typy sa rodia už v starovekom Ríme. Rímska kapitála sa postupne menila v rukopisoch. Rohy sa ďalej zaokrúhľovali. Takto koncom 4. st. vzniklo písmo zvané unciálne. Unciála sa odlišuje od kapitály len zaokrúhleným tvarom písmen. Unciála znamená krok k utvoreniu minuskuly – tvarov malej abecedy.
          Rimania vytvárali zväzky doštičiek, ktoré spájali šnúrou, a tak vznikala knižná väzba. Používali sa aj voskové doštičky. Nový podklad na písanie − pergamen bol odvodený od maloázijského mesta Pergamon, kde sa začala používať na písanie špeciálne upravená zvieracia koža už v 2.st. p.n.l. Pergamen bol odolnejší ako papyrus a nebolo potrebné ho dovážať. Keďže sa zvykli veľké zvitky lámať, pergamen začali rezať, skladať do hárkov a spájať obalom z dreva a kovu. Tak vznikali v 1. st.n.l. knihy − codexy, ktoré sa vyvíjali s nástupom kresťanstva. V rámci vizuálnej komunikácie Rimania používali vlastnícke značky na označovanie produktov a dobytka. Razidlami označovali tehly a keramiku. Razili sa zlaté, strieborné a medené mince. Reklama sa vyvíjala aj prostredníctvom vývesných štítov, ktoré označovali výrobné a obchodné aktivity, hostince, gladiátorské zápasy, športové podujatia, predaj a nákup. Niektorí „návrhári“ svoje práce aj signovali. Rímske komunikácie boli na vysokej úrovni, boli značené míľnikmi (prvopočiatky dnešných dopravných značiek).



          Vo vývoji písma v stredoveku zohral podstatnú úlohu Karol Veľký. V úsilí obnoviť Rímsku ríšu podporoval umenie a kultúru, poľnohospodárstvo, obchod, vzdelanie, školstvo. Za jeho vlády sa začalo písať čitateľne upraveným písmom – karolínskou minuskulou. Toto písmo bolo jednoduché, praktické, rýchlo sa rozšírilo. Z karolínskej minuskuly vznikli neskôr malé písmená abecedy, ktorú používame dnes i my.
          Pre vývoj písma Slovanov mala veľký význam hlaholika (prvé slovanské písmo odvodené z malých písmen gr. abecedy). Zostavili ju Konštantín a Metod. Prvý cirkevný slovanský jazyk bola staroslovienčina. Konštantín a Metod prekladali do staroslovienčiny evanjeliá, spevník, zbierku žalmov. Metodovi žiaci v Bulharsku v 10.stor. zostavili nové písmo cyriliku (z veľkých písmen gr. abecedy – vyvinula sa z nej azbuka). 
          Tak, ako gotická architektúra, aj gotické písmo (švabach, fraktúra) bolo lomené, tvary hranatejšie, výraz písma vertikálny a ornamentálny. Tento ozdobný charakter potláčal čitateľnosť. Iniciály boli často výrazne zvýraznené ornamentom. 
          V renesancii sa opäť prejavil záujem o racionalizmus a klasické tvary. Pod vplyvom tvarovo čistej rímskej majuskuly a tiež „zlatej doby“ rozšírenia karolínskej minuskuly vzniká humanistické písmo antikva. Lomené tvary, ktoré  boli typické pre temný stredoveký sloh boli na ústupe. 
          V „barbarskom“ Nemecku sa však naďalej používalo v knihách toto ozdobné lomené písmo (Gutenberg).
           
          Vývoj užitej grafiky.
          Tlač rôznych vzorov na látky poznali v Oriente už od 4. st. p.n.l.
          Prvé grafické tlače vznikli v 6. storočí v Číne (slová + obrázky vyrezané do drevenej dosky).
          Mechanické rozmnožovanie písaného textu Číňania realizovali už od 8. storočia, tlačili z dosák texty, z ktorých robili knihy, alebo tlačili na textil. Najstaršia duchovná (z dreva) tlačená kniha na svete je Diamantová sútra z 868 roku n. l.



          Od 11. storočia bola v Číne používaná tlač pohyblivými znakmi z tvrdenej hliny. V 13. st. sa začalo v Číne, Kórei a Japonsku tlačiť z kovových písmen.
           
          Prvé grafické postupy sa v Európe objavili na sklonku stredoveku. Rozvoj nastáva v druhej pol. 15. st. v súvislosti s vynájdením kníhtlače a rozšírením výroby papiera. S vývojom grafiky vynález papiera úzko súvisí ‒ datovanie vynálezu je r. 105 n. l. v Číne (Čchaj-Lun). Do Európy sa papier dostal až oveľa neskôr ‒ do Španielska v 12. st., do Talianska v 13. st. (prvá papiereň v Anglicku bola založená v r. 1490).
           
          Kníhtlač je technika tlače z výšky, ktorá používa tlačové formy s vystupujúcim tlačovým reliéfom s tlačovými plochami, na ktoré sa sústavou valcov nanáša farba a tlakom sa prenáša na materiál, na ktorý sa má tlačiť. 
          V Európe kníhtlač vynašiel Johann Gutenberg v roku 1445 v Nemecku ‒ mesto Mohuč (Mainz). Gutenberg používal drevený tlačiarenský lis (odvodený od vinárskeho lisu) s pohyblivými písmenami ‒ spolu 299 vymeniteľných písmen a znakov. Písmená sa sádzali ku sebe do riadkov. Farba sa nanášala pomocou kožených tampónov s drevenými rúčkami (neskôr tampóny nahradili valčeky). Odtláčalo sa na vopred vlhčený papier. Po vytlačení sa text rozobral a mohol sa opäť použiť.  Tento objav sa rozšíril do celej Európy. Tlačové stroje sa začali šíriť v strednej a západnej Európe (Kolín nad Rýnom 1466, Ríme 1467, Benátky 1469, Paríž 1470, Krakov 1473, Londýn 1477). Gutenbergovým prvým najdôležitejším dielom bola Biblia vydaná v r. 1456 v Mainzi. Bola to latinská, 42-riadková kniha bohato zdobená ilustráciami. Pravdepodobne bolo vytlačených asi 180 kusov (na papier aj na pergamen). Dodnes sa zachovalo niekoľko výtlačkov. Vytlačený text bol zdobený neskôr ručne. 
          V stredoveku sa pracne knihy prepisovali v kláštorných dielňach ‒ skriptóriách, knihy boli vzácne a pre bežného človeka boli nedostupné, bolo ich len na stovky, niekoľko tisíc. Objavením kníhtlače sa začali knihy, a tým aj vzdelanosť šíriť po celej Európe, dokonca prostredníctvom zámorských plavieb aj mimo Európy. V tlačiarenských dielňach sa v priebehu niekoľkých rokov vytlačili státisíce kníh, milióny výtlačkov. Prvé knihy ‒ prvotlače, ktoré boli vytlačené približne od r. 1450 do r.1500 sa nazývajú inkunábuly. 

                 

          V roku 1796 objavil v Nemecku Alois Senefelder litografiu. Princíp tlače z kameňa pozostáva na vzájomnom odpudzovaní sa vody a mastnoty. Grafika sa tlačí z jemne vybrúseného vápencového kameňa na ktorý sa zrkadlovo kreslí motív litografickou mastnou kriedou alebo tušom. Plocha, ktorá nie je pokreslená sa zaleptá. Leptadlo zaplní póry na povrchu kameňa a odpuzuje mastnú tlačiarenskú farbu, naopak mastná krieda farbu prijíma a odtlačí pod lisom na papier. (V 20. storočí sa z princípov klasickej litografie vyvinul ofset.)

          V Anglicku pôsobil maliar, grafik, rytec a ilustrátor William Blake. William Blake uverejňoval básne s ilustráciami, robil lepty do medených dosiek (leptal aj texty) a grafiky koloroval farbami. Zobrazoval mystické a nadreálne veci. Mal svojský, tajomný štýl, ktorým presahoval hranice 19.st. a dalo by sa povedať, že bol predchodcom surrealizmu. 

                  

          V období realizmu to bol Honoré Daumier (litografie), výrazná osobnosť pre grafiku a karikatúru. Istú dobu pracoval ako poslíček na súde a zobrazoval postavy z prostredia súdu. Často kreslil politické satirické karikatúry, uverejňoval ich v časopise La Caricature. Za karikatúru kritizujúcu vládu francúzskeho kráľa – Gargantua (posledný obrázok) bol dokonca odsúdený do väzenia. Bol výborný kresliar, mal dynamický rukopis a vďaka jeho vzťahu k drobnej plastike (portréty) bol majstrom v zobrazovaní plasticity na dvojrozmernej ploche (hĺbka vytváraná modeláciou svetla a tieňa). Na konci života trpel stratou zraku.

                   

          V druhej pol.19. st. francúzsky umelec Gustave Doré (rytiny, litografie, ilustrácie) vytvoril ilustrácie (rytiny) Biblie a Dona Quijota. 

          Pre európsky vývoj grafiky a moderného maliarstva (impresionizmu, postimpresionizmu) zohrával veľkú úlohu japonský drevorez. Japonský drevorez má pôvod v budhistických kláštoroch, kde hovyužívali mnísi od 8. st. na rozmnožovanie posvätnej sútry. K rozmachu tejto techniky došlo neskôr v 18. A 19. storočí. Mezi nejznámějších majstrov japonského drevorezu patria Kitagawa Utamaro (1753 – 1806), Katsušika Hokusai (1760 – 1849), Utagawa Kunisada (1786 – 1865) a Utagawa  Hirošige (1797 – 1858). Jedno z najreprodukovanejších japonských diel je Veľká vlna na pláži pri Kanagawe od Hokusaia. Je to grafika z cyklu Tridsaťšesť pohľadov na horu Fudži (obrázok dole). 



          Typickou črtou japonského drevorezu bola dekoratívnosť a plošnosť (často diagonálna kompozícia).
          Námety: tradičné japonské divadlo (kabuki), herci, kurtizány, erotické výjavy, gejše, obrazy krajiny, prírody, kvetov, čerešňové větvičky, kapre, vtáky, vodopády, vlny mora… 
           
          Japonskí umelci silne ovplyvnili vývoj európskej plagátovej tvorby.
           
          Začiatky plagátovej tvorby úzko súvisia s priemyselnou revolúciou, s rozvojom grafických a polygrafických techník. Spočiatku boli plagáty textové, od pol. 19. st. začala vstupovať do plagátu kresba a vznikali obrazové plagáty. Otcom a tvorcom umeleckého plagátu bol Francúz Jules Chéret (čítaj Šeré), ktorý vydal vyše tisíc litografických plagátov a výrazne ovplyvnil secesnú plagátovú tvorbu. 



          Medzi secesných predstaviteľov plagátu patril švajčiarsky grafik Eugene Grasset (čítaj Eužen Grase).
          Bol inšpirovaný ilustráciami G. Dorého. Zoznámil sa a inšpiroval japonským umením, v jeho obrázkoch sú často ženy s dlhými padavými vlasmi v štýle secesie (dekorativizmus). Vytváral plagáty, kalendáre, vitráže...
           
          Ďalšou výraznou osobnosťou secesného plagátu bol francúzsky dizajnér George de Feure (čítaj Žorž d Fér). Pracoval pre vychýrený moderný kabaret Le Chat Noir (Čierna mačka). Bol to dom zábavy, nočný klub na bohémskom Montmartri v Paríži (druhá pol. 19. st.). Pre tento kabaret vytvoril francúzsky secesný grafik a maliar Théophile Alexandre Steinlen kultový plagát s motívom čiernej mačky − La tournée du Chat Noir avec Rodolphe Salis (1896).



          V secesii bola obľúbenou technikou litografia. Jedným z najpopulárnejších afišistov a dizajnérov Paríža bol moravský rodák Alfons Mucha. Preslávili ho hlavne divadelné plagáty pre poprednú herečku Sarah Bernhardtovú. 

                

          Medzi významných predstaviteľov viedenského secesného plagátu patrili Koloman Moser a Gustav Klimt (plagáty dole). 

             

          V Anglicku vynikali Charles Rennie Mackintosh a Aubrey Beardsley (čítaj Óbry Bérdsly) − ovplyvnenie japonským drevorezom. V Holandsku vynikal Jan Toorop, v Čechách to boli Jan Preisler, Vojtech Preissig.
          Reklamné plagáty inšpirované japonskou grafikou sa stali umeleckými dielami. Príkladom sú napr. plagáty Moulin Rouge postimpresionistu Henri de Toulouse-Lautreca. 

                
           
           

           

          Vráťte sa sem čoskoro.