PASTEL

Výraz pastel pochádza z talianskeho „pastello" (pasta, cesto). Ide o výtvarnú techniku, ktorá stojí na hranici medzi kresbou a maľbou.  Rovnako ako pri kresbe sa tuhý pigment rozotiera na upravenú podložku. Od kresby sa však líši použitím farebných pigmentov a možnosťou použiť delený rukopis aj súvislé plochy s jemnými prechodmi, typickými pre splývavý rukopis maľby. Vyznačuje sa špecifickou farebnosťou a dobrou chemickou stálosťou. Farby sa nemiešajú na palete, ale prekrývaním, miešaním a roztieraním priamo na podložke. Pastely majú nádherné, žiarivé farby a technika umožňuje maliarovi priamy kontakt s médiom. Jednotlivé farebné tóny je možné klásť na seba i keď s limitom je možné ich nanášať nanášať kresbovým spôsobom, rozotierať prstami, vatou, handričkou alebo štetcom.  Pastel je možné podmaľovať akvarelom, temperou alebo gvašom.

Historický vývoj

Pastel vznikol z kresby rudkou a farebnými  kriedami, ktoré pre svoje štúdie používal už Leonardo da Vinci a neskôr Hans Holbein. Ako samostatná technika sa pastel vyvinul v 17. storočí, ale jeho skutočný rozvoj spadá až do  18.storočia, kedy ho k veľkej dokonalosti doviedli maliari francúzskeho rokoka. Francois Boucher, Jean Baptiste Chardin, Jean Etienne Liotard a predovšetkým Maurice Quentin de La Tour. Rovnako i talianska maliarka a portrétistka Rosalba Carriera si obľúbila pastel a práve v tejto technike dosiahla najväčší

úspech.

Avšak už koncom 18. storočia sláva pastelu upadá a nová vlna obľuby prichádza  v druhej

polovici 19. storočia v dielach symbolistu Odilon Redona a postimpresionistu Edgar Degasa

Ako skicovaciu techniku používali pastel mnohí slovenskí maliari napr. Martin Benka alebo Ladislav Medňanský.

                                                 Zloženie a druhy pastelov

Pastel tvorí pigmentový prášok a spojivo. Podľa typu spojiva rozoznávame tieto pastely:

Suchý  pastel, ktorý je  suchou farebnou kriedou vyrábanou s práškového pigmentu slabo viazaného v roztoku tragantu, arabskej gumy alebo methylcelulózy. Predávané pastely majú rôzny tvar, môžu byť ploché, guľaté, silné a slabé.

Pastely sa pripravujú uhnietením práškového farbiva s vodou a do vzniknutej pasty sa neskôr pridáva spojivo. Po prepracovaní a hnetení sa farebná pasta formuje do tyčiniek a tie sa v

miernom teple nechajú usušiť. Na formovanie sa používali rôzne sklenené a drevené formičky, ktoré môžu byť guľaté a štvorhranné.

Podľa sily spojiva rozoznávame pastel tvrdý, polomäkký a mäkký. Sady pastelových farieb môžu obsahovať veľkú škálu tónov (ktorá je skôr obchodným ťahom ako skutočnou možnosťou ich využitia.) Pre suchý pastel je charakteristická jemná, matná kresba.

Pri ťahoch pastelom po papierovej podložke sa pigment drobí a prichytáva na vláknach papiera. Najobvyklejším spôsobom miešania pastelových farieb je jeho jemné tieňovanie cez seba a rozotrením deleného rukopisu do jemnejších prechodov medzi tónmi. Pri tomto type pastelu platí zásadu , že menej je viac. Maľba pastelom si musí zachovať charakteristickú vzdušnosť a efekt „motýlích krídel“.

Tvrdý pastel obsahuje viac spojiva a menej pigmentu, preto je o niečo menej žiarivý, no vďaka jeho tvrdosti je možné  tyčinku obrúsiť do špičky, a ideálne využiť kresbu jemných

a ostrejších detailov. Spojivom voskových pastelov je najčastejšie parafín (včelí vosk) ktorý sa po zahriatí hnetie s pigmentmi. Voskový pastel má pestré, jasné farby a hutnú stopu. Nedá sa rozotierať.

                                                                Olejový pastel

Spojivom je malé množstvo oleja, nedá sa roztierať, nanáša sa pomocou šrafovania a v plochách. Má hutnejší charakter a lomené odtiene. Olejové pastely obsahujú na rozdiel od mäkkých pastelov okrem pigmentu i vosky a tuk, a  svojimi vlastnosťami skôr  pripomínajú voskovky než mäkké pastely. Oproti voskovým ceruzkám však obsahujú viac pigmentu a sú poddajnejšie. Vzhľad materiálu zostáva rovnaký, pokiaľ ho nevystavíme vysokej teplote.

Husté olejové pastely sú rozpustné v lakovom benzíne alebo terpentíne a teda i v kresbe rozmyť a vytvoriť vnem podobný akvarelu. Pri tejto technike sa buď najprv lakovým benzínom navlhčí papier pastelom sa potom kreslí priamo na jeho povrch nebo sa najprv pracuje na suchom povrchu a ten sa následne dodatočne rozotrie kúskom vaty alebo papierom tampónom namočeným v lakovom benzíne.

                                                                    Podklad        
Pre pastel existujú špeciálne papiere s hrubším vzorovaným povrchom, ktorý umožňuje zachytiť a udržať pastelový prášok.  Napr. špeciálne papiere, značky Ingres, zamatový (velúrový) papier. Dostupná je i celá farebná škála odtieňov papiera. Papier je možné i natónovať vodovou alebo akrylovou farbou. Na niektoré typy pastelov je možné použiť i kartón, plátno alebo ručný papier.

 

 

                                                       Fixácia a adjustácia

Na upevnenie farebného prášku k podkladu je nutné použiť  bezfarebnú látku s adhéznymi vlastnosťami -fixatív. Liehové či éterové fixatívy stmeľujú drobné čiastočky pastelu a upevňujú ich k podkladu. Fixáž sa aplikuje veľmi opatrne fixovacími trubičkami (fixírkami) alebo rozprašovačom. Obraz položíme vodorovne a fixatív rozprašujeme z určité vzdialenosti tak, aby prúd fixatívu nemieril priamo na plochu maľby. Najvhodnejšími fixatívmi sú alkoholové, želatínové, PVA fixatívy.

Rýchlo prchavé fixatívy: Damara, 2 ℅ roztok v čistom benzíne

                                         Biely šelak, 2℅ v čistom liehu

Vodný fixatív:  Želatína,2℅ roztok vo vode s rovnakým množstvom liehu

  Pri adjustácii dbáme na zásadu: medzi sklom a farebnou vrstvou musí vzniknúť dištančná medzera, ktorú zabezpečí kartónová pasparta. Pastel musí byť v prachotesnom ráme.

 

          

Hans Holbein    1532                                             MauriceQuentin de la Tour, Rokoko

    

Odilon Redon, Buddha, 1905                           Edgar Degas, Žena s uterákom, 1898

 

    

 Štúdia zátišia, Zora Mokrá, I.ročník              Štúdia potoka, Milan Špak, r.2000