Zdroje informácií

ODKAZ NA TEXT - KVETINOVÉ ZÁHONY

https://drive.google.com/open?id=1T3PyRWu5b_kJFtcYDgyOQSVIIFzmICgZ

  

Klimatické pásma zeme

Zeleň a jaj význam

Trvalková škôlka Victoria ponúka široký sortiment rastlín. V cenníku je možné navoliť si podmienky stanoviska a svetelné podmienky sortimentu.

Ponuka zmesí kvetinových lúk firmy Planta Naturalis.

Záhradník LUCAS – Spracovaný ponúkaný sortiment rastlín, rady, škodce, pôda, zakladanie, habitus.

 

Bambus

Zakladanie kvetinových záhonov

Na jar kvitnúce rastliny

Význam okrasných tráv

Údržba okrasných tráv

Údržba ruží

Tvarovanie drevín

Vresovisko

 

Záhony v sadovníckej praxi

Definícia: Kvetinový záhon je umelé zoskupenie rastlín na základe ekologických, funkčných a estetických vlastností rastlín.

 

V sadovníckych úpravách sú kvetiny predovšetkým tým prvkom, ktorý pôsobí svojou farebnosťou a nápadnosťou, aj keď iba relatívne krátku dobu.

VÝHODY CIBUĽOVÍN A HĽUZOVÍN

výsadba bez predpestovania

jednoduché ošetrovanie

dlhodobé pestovanie (splanenie)

ľudovo obľúbené

kvitnú 1 rok po výsadbe

Leucojum Vernum

Muscari Azureum

Muscari Armeniacum

Tulipa Silvestris

Fritillaria Meleagris

Alium Giganteum

Alium Ursinum

Galanthus Nivalis

NEVÝHODY CIBUĽOVÍN A HĽUZOVÍN

vyškolený personál

vysoká obstarávacia cena

priestory na prezimovanie

krátkodobé kvitnutie, nutnosť náhrady

Cana Indica

Dahlia Pinnata

Cyclamen Hederifolium

Iris Pumila

Arum Italicum

Eremorus Robustus

 

Záhony / údržba

- individuálny prístup podľa typu záhona

- náročná údržba (potreba ručnej práce)

oreofyty- pôdy minerálneho charakteru, citlivé na zamokrenie od bázy stonky z koreňového krčku, citlivé na vyhnojené pôdy

- ostatné (mezofyty a xerofyty)- vyžadujú priemerné, stredne ťažké pôdy s väčším podielom organickej hmoty, mezofyty vyžadujú neutrálne až mierne kyslé pH, xerofyty sú vápnomilné

- hygrofyty (barinaté trvalky) a hydrofyty (vodné rastliny)

- vysádzame tak, aby vytvárali dojem nepravidelnosti, spon závisí od agresivity rozrastania a rastu trsu

Ošetrenie po výsadbe

- zálievka, hnojenie, rez, kyprenie pôdy, zazimovanie, jarné čistenie, dosadby...

Princípy tvorby

V niektorých prípadoch vytvárajú kvetiny takmer jedinú zeleň daného priestoru.

Je tomu tak napr. :

v okolí významných budov,

v peších zónach,

v átriových úpravách apod.

bezprostredne nadväzujú na architektonicky stvárnený priestor, je nevyhnutné, aby sa tieto prvky podriadili pravidlám základnej architektonickej koncepcie.

sú podriadené širším architektonickým vzťahom

plnia spravidla úlohu zdôraznenia záujmového objektu

Pomocou vhodného rozmiestnenia a usporiadania kvetinových záhonov môže byť pozornosť návštevníka usmernená žiaducim smerom.

Ich použitie je diktované hlavne potrebami estetickými, ostatné funkcie až na funkciu psycho-hygienickú ustupujú do pozadia.

Základné rozdelenie bylinných úprav

1. Záhonový typ výsadby

Záhony s vysokou farebnou aj tvarovou atraktívnosťou na frekventovaných miestach väčšinou v architektonickom prostredí.

Kobercové záhony väčšinou v historických a kúpeľných objektoch

Záhony doplňujúce a zvýrazňujúce architektúru

Abstraktné a paletové záhony v modernom architektonickom prostredí

Záhony v atraktívnom prostredí výstavísk, kultúrnych zariadení a pod., zamerané hlavným  pôsobením  do daného časového termínu

Záhony pred priečelím budov, poprípade v átriách významných budov

2. Výsadby kvetín (resp. bylinného poschodia) mimo klasické záhonové typy výsadieb

solitérne výsadby

pokryvné porasty bylín na extrémnych stanovištiach (suché a chudobné pôdy, skalnaté a zasolené stanovištia, podmáčané a zatienené plochy a pod.)

podrastové sýnusie v jednotlivých typoch lesných porastov v súlade s vegetačnými stupňami a ich modifikáciami ovplyvnenými hydrickými a biotickými pomermi. Výsadba bylín v ekotónoch

osadzovanie skaliek, suchých múrikov a iných skalkových partií, napr. voľne dláždených ciest a pod.

osadzovanie barinatých a vodných plôch, vresovíšť, rašeliníšť a ďalších edaficky podmienených stanovíšť

použitie kvetinových výsadieb v nádobách a konštrukciách ( strešné, mezonetové záhrady a iné).

 

Pri navrhovaní kvetinového záhona zvažujeme nasledovné obmedzenia:

požiadavky investora, jeho možnosti, vzťah k následnej starostlivosti

analýzu klimatických, geologicko-topografických, pedologických, ekologických (polohovo-kompetičných) a antropických podmienok

vypracovanie kompozičného zámeru riešeného záhona

Priestorové umiestnenie kvetinového záhona

Najčastejšie majú kvetinové záhony pôsobiť ako dominujúce prvky obklopené trávnatou plochou.

Umiestnenie kvetinových záhonov vzhľadom k trávnatej ploche musí byť také, aby sa táto plocha pohľadovo netrieštila a iluzórne nezmenšovala. Preto je správne umiestniť kvetinové záhony k okrajom trávnatých plôch.

Centrálne umiestnenie záhonov v trávnatej ploche je spravidla nevhodné, aj keď ho vo výnimočných prípadoch nemôžeme vylúčiť.

Umiestnenie blízko miesta pozorovania umožňuje vytvárať aj také záhony, ktoré sú vnútorne bohato členené

Veľkosť vnútorného členenia plôch je priamo závislá na vzdialenosti od pozorovateľa.

 

 

Základné Skupiny rastlín :

•Vymedzenie pojmu Letničky

Letnička je jednoročná rastlina, ktorej hlavná sezóna nastáva počas horúcich letných mesiacov. Letničky sa rozdeľujú na pravé a nepravé, pričom pravé sú jednoročné aj vo svojej domovine, kým nepravé sú jednoročné len u nás a v domovine žijú viac rokov. Letničky sú charakteristické sýtymi farbami kvetov, ktoré kvitnú v lete, a produkujú veľa semien a kvetov.

Letničky sa často kombinujú s hľúznatými rastlinami, keďže sa hľuznaté rastliny vyberajú z pôdy a odkladajú na zimu v čase likvidácie letničkovej výsadby.

Pôvodné rozšírenie letničiek nachádzame v piatich svetadieloch so zastúpením približne 42% v severnej a južnej Amerike, 22% v Európe, 21% v Ázii, 13% v Afrike a na Austráliu a Oceániu pripadajú približne 2%. Medzi letničky patrí veľmi široký rodový, druhový a odrodový sortiment zastúpený viac ako 60 čeľaďami, 200 rodmi, ale najmä obrovským odrodovým sortimentom, ktorý sa každoročne doplňuje

ekologicko - pestovateľské nároky letničiek môžeme charakterizovať nasledovnými vlastnosťami:

a, vysoká produkcia semien

b, vysoká energia klíčenia

c, rýchly a jednotný rast a vývoj v priebehu vegetácie

d, vysoké nároky na svetlo

e, vysoké nároky na vlahu, teplo a živiny v priebehu rastu

f, prežívanie (reprodukcia) len pomocou semien

Rozdelenie letničiek do hlavných ekologicko pestovateľských podskupín. Podľa toho, z akých pôvodných stanovísk (biotopov) pochádzajú, označujú sa ako:

- letničky pravé (v botanickom pojatí, anuely, sú to rastliny monocyklické – životná forma terofyty).

-, letničky nepravé (v botanickom pojatí trvalky, niekedy i polodreviny, sú to rastliny polycyklické – životná forma hemikryptofyty, kryptofyty resp. chamaefyty) pochádzajú najčastejšie z trópov a subtrópov a vyznačujú sa najvýraznejšími viditeľnými efektmi v prvom vegetačnom období svojej existencie (Machovec, Jakábová et al., 2006).

Letničkový záhon je najatraktívnejšia plocha, ktorá by nemala vynikať veľkosťou, ale pestrosťou. Keďže je vhodná na pozorovanie z blízka, musí byť detailne premyslená. Chybou by bolo schovávať ju kdesi dozadu záhrady.

Jakábová, Kobza (2008) rozdeľujú uplatnenie letničiek na:

• letničky záhonové ( Begonia semperflorens, Ageratum houst.,Lobelia erinus),

• letničky na rezanie ( Antirrhinum majus, Callistephus chin., Zinnia elegans a i.),

• solitérne druhy (Cleome, Ricinus, Tithonia),

• letničky na sušenie (Amaranthus, Ammobium, Celosia, Helichrysum, Limonium a i.),

• letničky ťahavé a ovíjavé (Cobaeae scandens, Dolichos lablap, Lathyrus odoratus, Pharbitis a pod.),

• letničky vhodné na výsadbu debničiek a balkónov

Nároky :

Spravidla môžeme povedať, že väčšina jednoročných a dvojročných kvetín vyžaduje veľa svetla. Sú to rastliny dlhého dňa. Je len málo druhov, ktoré si vyžadujú zatienené polohy alebo polotieň.

Ošetrovanie vysadených plôch záleží v pomerne výdatnej zálievke až do doby, pokým začnú rastliny kvitnúť. V letných parných mesiacoch zalievame radšej skoro ráno alebo večer, pretože niektoré druhy zle znášajú studenú vodu dopadajúcu na vyhriate rastlinné tkanivo a odumierajú.

Teplota je faktorom, ktorý v našich klimatických podmienkach vymedzuje obdobie vegetácie letničiek. Väčšina druhov je pôsobením teplôt pod 0 °C vážne poškodzovaná a po príchode prvých jesenných mrazíkov odumierajú. Tiaž na jar sa ich sadenice majú vysadzovať do voľnej pôdy až v druhej polovici mája, kedy už nehrozí nebezpečenstvo prízemných mrazíkov (Křesadlová, Vilím, 2004).

•Vymedzenie pojmu Dvojročky

Dvojročné byliny sú okrasné rastliny, ktorých cyklus života prebieha počas dvoch rokov. V prvom roku rastú a hromadia živiny, v druhom roku tieto dvojročné rastliny ďalej rastú, kvitnú a vytvárajú semená. Napokon celá rastlina odumiera.

Dvojročky zvyčajne v prvom roku vytvoria iba listy, tzv. Listovú ružicu kvitnú a dokončia svoj životný cyklus v nasledujúcom roku. Napriek tomu si našli svoje miesto v záhonových výsadbách rovnako ako letničky.

Alternujú sa (STRIEDAJÚ SA) s letničkami (výsadba dvojročiek na jeseň = kvitnutie na jar po odkvitnutí výsadba letničiek)

 

•Vymedzenie pojmu ´Hydrofyty´

•Ekologicko-pestovateľská skupina hydrofytov (akvafytov) predstavuje rastlinné spoločenstvá vodných rastlín s obnovovacími púčikmi na orgánoch ponorených vo vode. Hlavnými životnými formami sú rastliny ponorené, vzplývavé a voľne plávajúce. Vzplývavé hydrofyty nezakoreňujú na dne, na konci vegetačného obdobia odumierajú a klesajú na dno, kde ich pupene prezimujú (Lemna, Utricularia). Ponorené hydrofyty sú upevnené na dne (machy, riasy), alebo zakorenené na dne. Tieto môžu formovať na povrchu substrátu koreniace rhizómy (Potamogeton lutescens, Nymphaea, Nuphar) alebo krátke rhizómy zakoreňujúce na dne, pod povrchom substrátu s obnovovacími púčikmi skrytými v pazuchách listov (Isoetes).

•Stanovištné podmienky

•Súborne môžeme stanovištné podmienky pôvodných biotopov vodných rastlín charakterizovať ako prostredie so značnou výškou vodného stĺpca, kde faktory ako topografia litorálu, podmienky na dne, pôsobenie vetra a vody, prenikanie svetla vodou, hĺbka vodného stĺpca a rozmanitosť pôd, spásanie rozhodujú o zostavách životných foriem makrofyt.

•Spôsob uplatnenia mezofytov v záhradno-architektonickej tvorbe

•Ekologicko-pestovateľská skupina hydrofytov poskytuje pre sadovnícku a krajinársku tvorbu materiál pri riešení výsostne prírodných úprav (osádzanie voľnej vody, na jej hladine a pod ňou, na osvetlenom aj neosvetlenom dne, v barinách, na zamokrených a vlhkých brehoch, na brehoch vysychavých aj zaplavovaných, na rašelinných aj vlhkých lúkach s rôzne kolísavou hladinou spodnej vody a s rôznym zložením pôdy).

kostrové alebo skupinové rastliny.

 

Vymedzenie pojmu ´Hygrofyty´

 

•Hygrofyty ako EP skupina predstavuje spoločenstvá druhovo chudobné, formované najmä z dominantných druhov, rastúce v litorálnej zóne permanentných a temporálnych (periodické mokrade) stojatých vôd, ako aj v ripálnej zóne pomaly tečúcich tokov.

•Stanovištné podmienky

•Stanovištné podmienky hygrofytných rastlín sú v každom ohľade priaznivé pre rast a vývoj rastlín v priebehu celej vegetácie. Hygrofyty vytvárajú súvisle porasty (zapojené formace) na živných semiterestrických humóznych pôdach (fluvizeme, glejové pôdy, organozeme), často bohatých na bázické katióny. Rastú aj na subhydrických pôdach (sapropel). Stanovištné podmienky umožňujú rastlinám vegetáciu počas celého vegetačného obdobia, ale nadbytok vody sa podpísal na vytváraní špecifických anatomicko-morfologických mechanizmov chrániacich hygrofytné rastliny počas období záplav a nadmerného zvýšenia hladiny spodných vôd pred nedostatkom kyslíka a ničivou silou prúdu vody.

•Spôsob uplatnenia mezofytov v záhradno-architektonickej tvorbe

•Ekologicko-pestovateľská skupina hygrofytov poskytuje pre sadovnícku a krajinársku tvorbu materiál pri riešení výsostne prírodných úprav (v barinách, na zamokrených a vlhkých brehoch, na brehoch vysychavých aj zaplavovaných, na rašelinných aj vlhkých lúkach s rôzne kolísavou hladinou spodnej vody a s rôznym zložením pôdy) s dôrazom na premenlivosť hygrofytnej výsadby a jej textúrny a štruktúrny aspekt. V jednotlivých typoch úprav sa podľa vzrastu a formovaného habitusu používajú jednotlivé meofyty ako: kostrové, skupinové alebo výplňové rastliny.

 

 

Vymedzenie pojmu ´Mezofyty´
 

•V širšom zmysle označujeme ako mezofyty rastliny, které sú prispôsobené našim stredoevrópskym priemerným podmienkám

•Stanovištné podmienky

•Stanovištné podmienky mezofytných taxonov sú v každom ohľade priemerné

•V naprostej vätšine vytvárajú súvislé porasty  na živných humóznych pôdach najčastejšie hnedozemného typu

•Vyskytujú sa tu stanovištia s vysokým obsahom surového humusu (napr. lesné pôdy v ihličnatých porastoch a na vresovištiach), ale aj stanovištia s humusem priemerne rozloženým (napr. vysokotravne lúky a prérie) precházajúce až do černozemí.

 

•Spôsob uplatnenia mezofytov v záhradno-architektonickej tvorbe 

•Mezofyty sa používajú prevažne v zapojených viacúrovňových alebo rozvoľnených kvitnúcich záhonoch (rabatových EP podskupina mezofytov Záhonov), alebo v prírodných nezáhonových typoch úprav - v spoločenstvách prírode blízkeho charakteru, t.j. v štylizácií vlhkej lúky, vresovišťa, 

 

•kostrové, skupinové alebo výplňové rastliny.

 

•Vymedzenie pojmu ´Oreofyty južné´

•V širšom zmysle označujeme ako oreofyty južné rastliny, ktoré sú prevažne balkánskeho pôvodu. Vlastnosti týchto rastlín sú prakticky takmer zhodné s vlastnosťami ostatných oreofytov.

•Stanovištné podmienky

•Stanovištné podmienky južných oreofytov sú dané predovšetkým letným suchom a ďalej tiež tým, že vzdušná vlhkosť, aspoň v určitom období roka je značne nižšia.  V každom prípade aj tieto rastliny kvitnú jednoznačne v jarnom období. Na rozdiel od severných oreofytov ich môžeme vysadzovať aj v podmienkach nížinného klimatu, pretože letné sucho a horúčavu znášajú podstatne lepšie ako severné oreofyty. Rastú najlepšie na priepustných pôdach, väčšinou minerálneho pôvodu.

•Spôsob uplatnenia mezofytov v záhradno-architektonickej tvorbe

•Južné oreofyty sa najčastejšie uplatňujú v štylizovaných skalnatých úpravách (skalkách, suchých múrikoch, kamennej dlažbe apod.). Vo verejnej a vyhradenej zeleni je ich uplatnenie predurčené k zakladaniu moderných úprav na konštrukciách, t.j. napr. na strešných záhradách. Predstavujú skupinu rastlín, ktorá sa ideálne kombinuje so xerofytmi v štylizáciaciách extenzívnych stepných úprav.

 

•Vymedzenie pojmu ´Oreofyty severné´

•Oreofyty sú označované ako alpínky alebo skalničky, často sa však stáva, že do tejto EP skupiny sú zvlášť v populárnych publikáciách zaradené rastliny, ktoré do pravých oreofytov (severných oreofytov) čiže alpiniek nepatria. Ako príklad môžeme uviesť celú radu jarných efemeroidov (Anemone hepatica, A.nemorosa, Pulmonaria officinalis, Eranthis hyemalis, Galanthus nivalis apod.), ale aj rastlín mokraďných a barinných (Caltha palustris, Polygonum amphibium), ktorých pestovateľské vlastnosti a uplatnenie sú podstatne iné. Je tomu tak preto, že v záhradkách a milovníckych výsadbách bývajú uplatňované vedľa seba, samozrejme s čiastočnou špecifickou úpravou stanovíšť.

•Stanovištné podmienky

•Stanovištia (biotopy) všetkých oreofytov sa vyznačujú spravidla drsnými až extrémnymi podmienkami, veľkými výkyvmi teplôt, vysokou vzdušnou i pôdnou vlhkosťou (s výnimkou oreofytov južných), silnou veternosťou, nevyvinutými minerálnymi živinami chudobnými pôdami s nepatrnou zásobou humusu, vysokými nárokmi na svetlo (neexistujú tu stromové a väčšinou ani krovité porasty) výrazným vplyvom ultrafialového žiarenia a veľmi krátkym vegetačným obdobím.

•Spôsob uplatnenia oreofytov v záhradno-architektonickej tvorbe

•Pravé oreofyty sa najčastejšie uplatňujú v štylizovaných skalnatých úpravách (skalkách, suchých múrikoch, kamennej dlažbe apod.). Vo verejnej a vyhradenej zeleni je ich uplatnenie obmedzené na botanické záhrady, štylizované osadenie na skalnatých útvaroch vyskytujúcich sa v mestských parkoch, v školských a výukových záhradách apod., pretože ich udržovanie je spravidla značne nákladné a prácne. Ďaleko viac sa uplatňujú u milovníkov – skalničkárov v súkromných záhradách. Najvýraznejšie sa uplatňujú v jarnom období, kedy rôznorodosť tvarov, textúr a pestrosť a výraznosť farieb kvetov je mimoriadne pôsobivá. Pre plošné výsadby sa oreofyty hodia len výnimočne. Špecifickým problémom uplatnenia oreofytov je skutočnosť, že celá rada z nich mení svoje vzhľadové vlastnosti v závislosti na nadmorských výškach. U niektorých z nich (napr. Leontopodium alpinum, Agrostis alpina aj.) sa ich vzhľad mení natoľko, že v nižších polohách nie sú vôbec použiteľné. Vzhľadové vlastnosti a pestovateľnosť, sú tiež výrazne ovplyvnené (zvlášť u oreofytov z vyšších zemepisných šírok) tým, že je pre ne veľmi obtiažné zabezpečiť trvalo vyššiu vzdušnú vlhkosť.

 

•Vymedzenie pojmu ´Xerofyty´

•Xerofyty ako EP skupina sú rastliny, ktoré v priebehu potencionálnej vegetačnej doby prekonávajú obdobia významného sucha, ktorému sa museli morfologicky aj fyziologicky prizpôsobiť.

•Stanovištné podmienky xerofytov

•Najčastejšie sú xerofyty typickými obyvateľmi stepí, tj. spravidla takých stanovíšť, na ktorých sa v dôsledku dlhotrvajúceho sucha neudržala drevitá vegetácia. Časť xerofytných rastlín sa prelína do lesostepí. Okrem toho sa xerofyty objavujú tiež ostrovovite v polohách horských, na stanovištiach mezo až mikroklimaticky podmienených (výslnných svahoch, na skalách, v dažďovom tieni, na vápencových podkladoch apod.).

•Naprostá vätšina stanovíšť sa vyznačuje mohutnou (niekedy až niekoľko metrov) vrstvou pôdy čiernozemného typu s množstvom dokonale rozloženého humusu a veľkou zásobou živín, které sa často hromadia po stáročia. Výživnosť týchto pôd býva často ešte zvyšovaná tým, že se vytvárajú na bázickom geologickom (vápence, opuky apod.) podklade. Preto tiež naprostá vätšina xerofytov je schopná vegetovať v zapojených formaciách a netrpí pôsobením koreňového tlaku. Nejčastejšie sa stanovištia hromadného výskytu xerofytov nacházajú v stepiach, tj. rozsiahlých územiach bez stromovej a vätšinou aj krovitej vegetácie a na skalnatých a kamenných územiach vo viacmenej rovinatom, ale i v hornatom území s odpovedajúcimi klimatickými parametrami a ostrovovite aj v iných územiach, kde prevládajú iné EP skupiny.

 

•Vymedzenie pojmu ´Paprade´

•V širšom zmysle označujeme ako paprade kozmopolitné rastliny, vôbec najstaršie rozšírené rastliny, výtrusné rastliny typické rodozmenou cievnatých rastlín t.j. striedaním generácií. Listy majú za mlada špirálovito stočené. Listy môžeme označovať ako trofosporofyly (zelené asimulujúce listy nesúce najčastejšie na bazálnej strane spóry), trofofyly (zelené asimulujúce listy) a sporofyly (nezelené listy vytvárajúce sa špeciálne z dôvodu nesenia spór).

 

•Stanovištné podmienky

•Stanovištné podmienky papradí sú viazané na dva stanovištné okruhy: Porast a Skalkové úpravy. Vačšina druhov papradí je viazaná prevažne na prostredie zapojeného porastu drevín, t.j. na stálu vlhkosť vzduchu a pôdy. Tieto paprade sú označované ako mezotermné hygrofyty. Ich prirodzené rozšírenie je v polohách so zrážkami nad 600mm. V oblastiach pod touto zrážkovou hranicou ich nachádzame len na stanovištiach s priaznivými vlhkostnými podmienkami. V suchom borovicovom poraste môžeme násť len Pterídium aqulinum. V svetlom poraste Smrekovca opadavého je príliš veľa svetla , nachádzame tu len trávnaté porasty. V hustom bukovom a smrekovom poraste je pre rast papradí naopak málo svetla, ale nachádzame ich na rúbaniskách a čistinách, na okraji porastov, pozdĺž potokov a lesných ciest. V zrelom poraste starších drevín sa uplatňujú paprade s rozširujúcimi sa koreňmi (paprade expanzného rastu napr.: Matteuccia struthiopteris, Onoclea sensibilis a paprade s umiernenejším rastom napr.: Thelipteris palustris) a trsnaté paprade (vysoké vznešené napr.: Athyrium filix-femina, Osmunda regalis alebo slabšie rastúce ako napr.: Adianthum pedatum, Blechnum spicant).

•Skalkové druhy papradí so špecialnými požiadavkami môžeme rozdeliť na paprade suchých štrkových pôd na slnečnom stanovišti medzi kameňmi (Ceterach officinarum), paprade pre mokré zatienené plochy na skalnatých záhradných terasách bez výskytu porastu drevín, t.j. napr. na múroch hradieb odvrátených od slnka (Asplenium septentrionale, A. trichomanes) a paprade pre mokré zatienené plochy a skalnaté záhradné terasy v kombináciami s výsadbou stromov a krov (Adianthum venustum).

•Paprade prekoreňujú väčšinou len vrchnú vrstvu pôdy, korenia plytko. Pôda má byť dostatočne humózna, kyprá, vzdučná, priepustná. Ak ide o dlhoročne obrábanú záhradnú pôdu, postačuje zapracovať do vrchnej vrstvy listovku alebo rašelinový substrát

•Spôsob uplatnenia papradí v záhradno-architektonickej tvorbe

•Paprade sa používajú prevažne v zapojených viacúrovňových alebo rozvoľnených záhonoch alebo v prírodných nezáhonových typoch úprav - v spoločenstvách prírode blízkeho charakteru, t.j. v štylizácií lemového spoločenstva viazaného na severné okraje porastov a podrastovej sínusii. V jednotlivých typoch úprav sa podľa vzrastu a formovaného habitusu používajú jednotlivé paprade ako: kostrové, skupinové alebo výplňové rastliny. Rast a celkový habitus papradí vplýva na výsadbu samotných papradí, t.j.

•kobercovité druhy (Gymnocarpium dryopteris),

•druhy s plazivým podzemkom a listami vyrastajúcimi v zhlukoch (Cystopteris fragilis) a

•druhy s rozetovitým postavením listov (Ceterach officinarum, Asplenium trichomanoides) sadíme zásadne povrchovo.

• Naopak lievikovité druhy, u ktorých sa rastový vrchol sa delí (Athyrium filix-femina, Dryopteris filix-mas), prípadne rastový vrchol sa nedelí (Matteucia struthiopteris) sadíme zásadne o niečo hlbšie.

 

•Vymedzenie pojmu ´Trávy a trávovité rastliny´

•V širšom zmysle označujeme ako trávy a trávovité rastliny z čeľadí Poaceae, Cyperacea a Juncaceae.

•Čeľaď Juncaceae, sitinovité (Juncus, Luzula) je charakteristická morfologickými znakmi: dlhé, úzke, oblé, žliabkovité listy často redukované na šupiny. Kvety drobné vo vrcholíkatom súkvetí (krážeľ), hlávkovito nakopené, časté je bočné postavenie súkvetia. Byle sú priame, steblovité.

• Pre čeľaď Cyperaceae, šachorovité (Carex, Scirpus) sú charakteristické čiarkovité, trávovité listy, často redukované na pošvy. Kvety sú usporiadané v strapcovitom súkvetí (strapec, klas, hlávka, metlina), alebo vrcholíkatom (krážeľ). Stonky sú priame, trojhranné, kolienkami nedelené, vyplnené stržňom.

•Čeľaď Poaceae, lipnicovité je charakteristická čiarkovitými dvojradovo striedavými listami s pošvou a jazýčkom (lingua). Súkvetie je rozličným spôsobom stiahnutá metlina (z kláskov) a stonky sú duté, oblé alebo stlačené, s nápadnými kolienkami.

•Stanovištné podmienky

•Stanovištné podmienky tráv a trávovitých rastlín zodpovedajú rôznorodým stanovištným podmienkam daných stanovištnými okruhmi: Porast, Voľná plocha a okraj vody. V stanovištnom type porast sa trávy uplatňujú ako štruktúrotvorné prvky v novovýsadbách (Carex pendula), lesné trávy zrelého porastu (Luzula luzuloides) a trávy ihličnatých porastov (Luzula sylvatica). V stanovištnom type voľná plocha sa trávy uplatňujú v podstanovištiach: polosuché lúčne porasty (zapojené) (Stipa druhy), trávy sprevádzajúce vresoviská (Briza media), trávy sprevádzajúce kamenisté stepi (medzerovité výsadby) (Carex buchananii, Bouteloa oligostachya, Avena sempervirens), trávy vo voľných výsadbách suchých až čerstvých pôd (Achnantherum calamagrostis) a trávy so záhonovým charakterom (Panicum virgatum, Miscanthus sinensis, Uniola latifolia). V stanovištnom type okraj vody sa uplatňujú najčastejšie Glyceria maxima, Juncus effussu, Scirpus lacustris, Phragmites australis.

•Spôsob uplatnenia tráv a trávovitých rastlín v záhradno-architektonickej tvorbe

•Trávy a trávovité rastliny sa používajú prevažne v zapojených viacúrovňových alebo rozvoľnených záhonoch, alebo v prírodných nezáhonových typoch úprav - v spoločenstvách prírode blízkeho charakteru, t.j. v štylizácií brehových spoločenstiev, vlhkej lúky, vresovišťa, lemového spoločenstva viazaného na severné okraje porastov, podrastovej sínusií. V jednotlivých typoch úprav sa podľa spôsobu odnožovania, vzrastu a formovaného habitusu používajú jednotlivé trávy a trávovité ako: kostrové, skupinové alebo výplňové rastliny. Trsnaté trávy používame najčastejšie ako solitéry – pri plošnom uplatnení tvoria efekt mačacích hláv (Festuca cinerea, Koeleria glauca, Sesleria caerulea). Steblovité trávy používame v záhonovom type úprav, vyznačujú sa jednoduchšou údržbou, t.j. jednorázovým rezom (Miscanthus sinensis, Uniola latifolia, Erianthus ravenae). Výbežkaté trávy používame na plošné výsadby, spevňovanie svahov, nekombinujeme ich s trvalkami z dôvodu rôznej konkurenčnej schopnosti v prostredí (Phalaris arundinacea, Spartina pectinata, Elymus gigantheus, samovýsevom sa rozširujú Stipa capillata, Carex gray, Koeleria glauca, Carex muskingumensis, Uniola latifolia).

Technológie zakladania kobercových trávnikov

 

Výhody- okamžitý efekt, regenerácia poškodených plôch, minimalizujú sa problémy s eróziou pôdy

Nevýhody- vyššie náklady, komplikovaná realizácia

Mačinové koberce sú cca 25mm hrubé, pestujú sa na rôznom podklade

1. Príprava pôdy

- zistenie zloženia a vlastností pôdy, zistenie pH

- pH by malo byť 5,5 až 6,5, pomer živín N:P:K = 1:0,3:0,5

- vlastná príprava- orba, rotavátorovanie, modelácia terénu vyrovnanie drobných nerovností, resp. valcovanie

- čakanie 2-3 týždne na vyrastenie burín, ich následné odstránenie

2. kladenie mačiny

- kontrola na mieste odberu- preschnutie zeminy,

- dovoz, vyloženie

- usporiadanie a kladenie mačiny

- fixácia na svahu

- náradie- sekera, kladivo, hrable, fúriky, nôž na orezávanie, valec, ručný smyk, motyka, rýľ, krompáč, lopata...

- valcovanie- priľahnutie k povrchu

- zálievka- prvá len ako ovlaženie, znova prevalcuje, potom absolútne polejeme

3. bezprostredná údržba

- zálievka na druhý deň- 12l/m²- jedná dávka alebo viac menších dávok

- valcovanie ak sú nerovnosti, v prvých dňoch po položení

- prerastenie do pôdy za 10-14 dní, trávnik sa nesmie v tejto dobe zaťažovať

- kosenie, najskôr 10-14 deň, vyššia kosba

 

Predpoklady zakladania parkových trávnikov a účelových lúk, využitie trávnikov na svahoch a extrémne zaťažených plochách

 

Parkový trávnik

- najčastejší typ trávnika

- zakladanie vo verejných parkoch, sídliskách,

- relatívne odolný voči ušliapavaniu, sviežo zelený počas celého vegetačného obdobia

- kosenie na výšku 40 až 60 mm,

-  8-14 kosieb za rok,

 

Účelová lúka

- trávnatá lúka

- tvorená zo zmesi tráv a lúčnych bylín, kde využívame efekt kvitnutia

- trávnaté lúky udržiavame v intraviláne na okrajoch parkov, lesoparkov, pozdĺž vodných nádrží, na brehoch vodných tokov a vo vybraných parkoch

- nemôžu byť založené na okraji sídliskových a obytných štvrtí, pretože peľové zrná bylín môžu spôsobovať alergie

- kosíme ich 2-3 krát ročne, seno sa nechá usušiť,

 

Trávniky na svahoch

1. zakladanie trávnika hydroosevom

- na svahoch s možnou veternou alebo vodnou eróziou na neprístupných miestach

- zmes sa nastrekuje na pripravenú pôdu, kde vytvára tenký film, ktorý napomáha klíčeniu a zabraňuje erózii

 

Trávniky na extrémne zaťažovaných plochách- zakladanie do zatrávňovacích tvárnic

- tvárnice- betónové prefabrikáty, plastové tvárnice, dnes už aj s predpestovaným trávnikom

- nie na plochách, kde autá stoja celý deň, použitie aj na spevnenie brehov riek a nádrží

1. spevnenie podložia vrstvou štrku 100 až 150mm

2. vrstva hrubšieho piesku 30-50mm- utlačí sa vibračným zariadením

3. dodanie tvárnic, vyplnenie zeminou s obsahom viazacích látok, nie až po okraj, výsev

- bezprostredná údržba- zálievka, kosenie, prihnojovanie

 

Údržbové operácie na intenzívnych typoch trávnikov

 

Kosenie

- frekvencia a prevedenie podmienené vekom a typom trávnika- účelové lúky 1-3 krát ročne, parkové trávniky 8-14 krát ročne, kobercové 12 až 20 krát ročne

- výška kosby- závisí od typu trávnika

- naraz sa nesmie odkosiť viac ako 1/3 listovej hmoty

- smer kosenia striedame

Zavlažovanie

- intenzívny trávnik potrebuje 1000mm zrážok ročne, z čoho polovicu musíme dodať

- zabudovaný závlahový systém v záhradách

Prihnojovanie

- trávnik potrebuje na 1m² 25g dusíka za rok

- prihnojovanie v troch až štyroch dávkach

1. na začiatku vegetácie (apríl), 2. jún, 3.júl- august

4. dávka- aplikácia fosforu a draslíka + mikroelemety- vyzrievanie pletív, kondícia trávnika, prezimovanie a odolnosť (august)

- neaplikujeme na mokrý trávnik

-plocha sa po aplikácii musí poliať, aspoň jeden deň by nemal byť trávnik zaťažovaný

Prevzdušnenie (aerifikácia)

- upravenie štruktúry pôdy, podpora odnožovania tráv

- na menších plochách pomocou hrablí s dlhými a ostrými hrotmi, na väčších plochách (ihriská) sa používajú aerifikátory

- kombinácia s následným doplneným organickej hmoty, resp. piesku

Vertikálny rez (vertikutácia)

- vertikálne prerezávanie sústavou nožov, zabraňuje sa splstnateniu trávnika, podpora odnožovania, čiastočné prevzdušnenie

Valcovanie

- minimálne použitie, pri zdvihnutí pôdy vplyvom mrazu alebo živočíchov, používajú sa lúčne valce naplnené vodou

- časté u ihriskových trávnikov

Úprav vlastností pôdy

- pH- ak sa prostredie stane zásaditejším, pridávame rašelinu, ak kyslejším, použijeme vápnenie

- štruktúru upravujeme pieskovaním

Likvidácia burín

- dvojklíčnolistové trávniky a trávy pre intenzívny trávnik nežiaduce, používajú sa selektívne herbicídy na dvojklíčnolistové rastliny, nie totálne herbicídy a herbicídy na jednoklíčnolistové rastliny

- mechanické odstraňovanie vypichovaním, vytrhávaním, vertikutáciou a častým kosením