SADRA je výborným  pomocným materiálom potrebným pri výrobe samotných modelov ale aj reprodukčných foriem. Používa sa už od čias Egypta, kde bola využívaná ako stavebný materiál. Je šetrná k ľudskému zdraviu, práve preto sa až dodnes využíva aj v medicíne.

 

Vyrába sa z prírodného minerálu sadrovca (hydrátovaný síran vápenatý CaSo₄ . 2H₂O). V prírode sa nachádza v blízkosti dolomitov. Je to bezfarebný, biely až ružovkastý.

Vyrába sa tak, že sa naťažený rozdrvený materiál zahrieva za neustáleho miešania na teplotu vo valcových nádržiach. Po vysypaní a vychladnutí sa melie na jemný prášok – sadru.

 

Rozdelenie podľa tuhnutia a vplyv teploty vypaľovania na tuhnutie:

·         rýchle tuhnúca (do 15 min, 100 - 200⁰C)

·         normálne tuhnúca (do 30 min, 300⁰C)

·         pomaly tuhnúca (20 a viac min a ž niekoľko hodín, 1000⁰C)

Vlastnosti sadry:

• pevná
• krehká      
• biela farba
• dobre sa zlučuje s vodou
• výborne kopíruje tvar a povrch modelu
• ľahko sa opracuje
• nemení alebo mení iba zanedbateľne svoj objem aj po vytuhnutí
• pri tuhnutí sa zahrieva
• porézny charakter, dobre príma vodu z okolia
• je ľahká

 

Ako sadru rozrábame

Sadra rozrába tak, že prášok rozmiešame s vodou. Pri to  treba rešpektovať tieto zásady:

1.       vždy sypeme sadru do vody nie naopak

2.       prášok sypeme dovtedy, kým sa ne  vytvorí na hladine malý ostrovček zo sadry

3.       nemiešame kým sadra na vrchu neprevlhne

4.       rozmiešavame rukou, náradím alebo mechanicky tak, aby sme nevháňali do zmesi vzduch

5.       rozmiešavame rovnomerne a dôkladne cca 2 min (čím dlhšie tým je sadra tvrdšia a skôr tuhne)

6.       počas miešania už sadru nevsypávame

7.       ak chceme tuhnutie urýchliť vodu zohrejeme, alebo pridáme soľ

8.       ak chceme sadru spomaliť pridáme do vody glejovú vodu alebo ocot

9.       sušiť ju môžeme voľne alebo v sušičke, nie však na vyššiu ako 50-55⁰C teplotu, inak by sa rozpadla.

ŠTUKA (štuková malta) je zmes piesku, vápna a  sadry s vodou, čím získame jemnú maltu na vytvorenie reliéfnych dekoratívnych povrchov stien v interiéri aj v exteriéri. V histórii sa tento druh výzdoby hojne používal v architektúre a bol nositeľom slohových charakteristík. Takejto výzdobe hovoríme štukatúra. Človek – remeselník pracujúci so štukou sa nazýva štukatér.

 Prvky štukatúry sa realizovali buď priamo na steny pomocou ťahania šablón, alebo sa pripravovali reprodukovaním pomocou rôznych druhov foriem v dielni a následne sa na stenu inštalovali. Vo väčšine prípadov ide o kombináciu oboch spôsobov.